V Prešove na budúci rok oslavujú tridsiatku. Pamätám si ich, keď začínali. Boli to detiská teenagerského veku, s veľkou chuťou hrať death metal, teda nájsť si miesto na scéne, kde som už s nejakými ľuďmi zo tri roky fungoval aj ja. Veľmi ich v tom podporoval metalhammerovský redakčný kolega, tiež z Prešova. Vedel čo robí, znalcom žánru bol vtedy a zostal ním dodnes. Aj logo pre nich spravil. S takýmto základom, talentom, nadšením pre vec a vedomím, že nič nepadá z neba, naopak treba tvrdo bojovať, veriť si a makať na sebe, to PERVERSITY dotiahli do špičky slovenského kovu smrti a medzi tie domáce spolky, o ktorých by sa aj vo „veľkom svete“ mali radšej vyjadrovať s uznaním.
Zo zlatého veku smrtiaceho žánru zostalo spomedzi mien, ktoré kvalitou hudby presahovali domáce pomery v pohode kamkoľvek, len niekoľko. Niektoré to od 1. polovice 90. rokov prežili aj vďaka tomu, že si dali na roky pauzu a vrátili sa po nej ako obliate živou vodou. PERVERSITY svojich tridsať rokov dali v jednom ťahu a nepočuť od nich, že by sa chystali zabaliť to. Taký ťahúň ako gitarista Ďodi Košč by to asi ani nevedel spraviť, hudbou žije na hneď niekoľkých úrovniach. A koľkokrát som túto stálicu videl naživo, toľkokrát bolo jasné, že má význam. (Poznám kapely, nevravím že odtiaľto, ktoré sa po rokoch vrátili a len som si povedal „nemuseli ste vlastne ani kedysi a teraz už vôbec nie“.)
Dlhodobo tu máme dočinenia s ortodoxne deathmetalovou bandou, ktorá si prešla určitým vývojom, stále v ňom pokračuje a tak, ako začala s veľmi slušným debutovým albumom, pokračovala pri vydávaní nových nahrávok s vzostupnou tendenciou pokiaľ ide o hranie, komponovanie, znenie a hľadanie vlastného výrazu. S tendenciou čoraz miernejšou (logicky), ale pretrvávajúcou. A dobre to bolo počuť i vidieť na koncertoch. Keď som PERVERSITY sledoval naživo naposledy, už aj so skladbami z chystaného najnovšieho albumu, z pódia v Collosseu sa valila apokalyptická búrka, pri ktorej som si vravel „už nech je vonku nová nahrávka, lebo to bude niečo ešte o kus ďalej než doteraz.“
Vraví sa, že na dobré veci sa oplatí počkať. Tuto to trvalo „len“ sedem rokov. Vraj je to tak, že ak to chce kapela niekam dotiahnuť, má vydodať dlhohrajúcu novinku aspoň každé dva roky. Úprimne povedané, dlhšie hrajúcich kovotepcom tie albumy dosť často aj znejú tak, že „bolo treba“ a nič viac. PERVERSITY asi nepočítajú s tým, že ich budú volať na turné po rôznych kontinentoch a že budú hviezdami veľkých metalových festivalov. A možno aj vďaka tomu za ten čas pripravili album, ktorý ich ukazuje na doterajšom hudobníckom a skladateľskom vrchole. „Spiritual Negation“ vyšiel na jar ako LP u Metal Age Productions a koncom júna sa do sveta pobral na CD, o ktoré sa postarali Great Dane Records. (Potešiteľná správa, keďže vinyl som si naposledy kúpil pred vyše tridsiatimi rokmi.) O obraz na obale sa postarala talentovaná prešovská umelkyňa Janka Vé, ktorej tvorbu ste už mohli vidieť na nejednej nahrávke a vystavili ju aj na nejakých tých festivaloch. Zvuk je z popradského štúdia Martina Barlu. Kvalitný, na hudbu prešovského kvinteta úplne presný.
Desať skladieb, z toho úvodná je inštrumentálka. O tom, akými kapelami boli PERVERSITY inšpirovaní, sa popísalo dosť, ich death metal je zakorenený v 90. rokoch a ctí si hlavne najtemnejšie končiny tejto scény. Prinajmenšom niekoľko rokov sú však spolkom, ktorý netreba skúšať prirovnávať k nejakým iným, vytvorili si vlastnú tvár, ktorú nie je problém rozoznať medzi mnohými štýlovo podobnými smrtonosmi. V súčasnosti u nich možno bez väčších výhrad hovoriť o brutal death metale, drvivosť, intenzita, vokálna surovosť a zverskosť i celková „náklepovosť“ tam je. Nejde však o BDM krvavo masakrujúci alebo živelne vybuchujúci či odľudštene zhubný, prípadne oddaný zhudobňovaniu chaosu dimenzií mimo sveta ľudí.
Prešovčania tento subžáner hrajú so silným príklonom k temnej dramatickosti, pekelnosti a rúhavosti. A s infernálnou atmosférou, ktorú sa im darí navodiť bez toho, aby sa čo i len na sekundu obtreli napríklad o black metal. Je tu bravúrne hraný kov smrti nabitý zlovestnými harmóniami, veľmi dobre zložený a zaranžovaný, s prevažujúcimi ultrarýchlymi tempami, ktoré sú prekladané ponuro, zlovestne znejúcimi strednými „pochodmi“ i pomalšími valcami. Posolstvá temných svetov, kam nemá „stvoriteľ“ prístup, ak, tak jedine ako obžalovaný, prináša Kazateľov hlboký growl a on ako autor textov sa tu takisto ukazuje ako talentované čierne srdce.
Ešte viac nepokoja prebudí tu a tam vhodne zasadená disharmónia a medzi nápadmi sa našlo miesto aj pre klávesové momenty s trochu hororovým nádychom, obzvlášť v záverečnej, viac ako 6-minútovej skladbe. Hudba je po každej stránke vydarená a oceňujem, že sa kapele podarilo opäť posunúť bez toho, aby nejako spanikárila a začala sa pre istotu snažiť „držať tempo so súčasným svetom“ napríklad tým, že by nasilu začala štepiť nejaké disonantné mumraje, alebo hrať death metal spred 35 rokov a ako z predpisovo zatuchnutej hrobky, prípadne „behemothizovať“. Je veľa deathmetalistov, dlhé roky hrajúcich po svojom, ktorých zrazu „niečo znepokojilo“ a otočili kormidlo vlastného vývoja niektorým zo spomenutých smerov. PERVERSITY pokračujú s úplne klasickým, len stále vylepšovaným arzenálom a vypláca sa im to.